MINDFULNESS – podchvíľou na to slovo narážam a konečne som si to vygúglila: ide o všímavý stav mysle. Predpokladala som, že ide o niečo také, aby bol človek duchom prítomný a všímal si veci, a nemýlila som sa. Som od prírody zvedavá a všeličo ma zaujíma (pre moje povolanie je to priam nevyhnutnosť, aby som mala trochu šajn z rôznych oblastí), či už svet okolo mňa alebo ľudia. Asi najviac si všímavosť „trénujem“, keď som vonku. Rada pozorujem prírodu, kvety, stromy, vtáky, správanie ľudí, novinky v mojom okolí. A na videnie a poučenie je tam toho vždy dosť.
Najnovšie som znovu vytasila nordic-walkingové paličky a prechádzky prírodou, sólové alebo s kamarátkou, sú tou najúžasnejšou psychohygienou. Reštartnem si pri nich hlavu a prídem na iné myšlienky, než mi podsúva pobyt v interiéri. A nasmejeme sa.
Babie leto tohtoročného konca októbra s relatívne príjemnými stálymi teplotami spôsobuje, že listy zo stromov neopadli rýchlo a zelené, ale môžeme sa kochať v záplave žiarivých farieb. Lístie sa sfarbuje do žlta, zelenkava, oranžova, červena, pod nohami a na okrajoch ciest ho nájdete roztrúsené v rôznych tvaroch a odtieňoch. Najradšej mám listy javora (japonský je úžasný), sýtožlté lístie moruše, výrazne červené černíc. Chmeľ na plote má niektoré šupinky už zhnednuté, iné stále zelené. Na poloodkvitnutých kvetoch brečtanu sa tmolí hmyz.
Sem-tam vidno pavučinky ovešané kvapkami rosy, na pokosenom poli sa záplava tenučkých nitiek leskne oproti zapadajúcemu slnku… A keď už sme pri pavučinách, pri prechode okolo niektorých stĺpov a stromov musím zo seba oberať lepivé vzducholode pavúčikov.
Keď tak hľadím na tú nádheru okolo, prichádza mi na um reklama, v ktorej žena leží na lehátku pred domom, popíja čaj a nad hlavou jej do teplých krajín letia sťahovavé vtáky. Chvíľu ich sleduje, potom mykne plecom a nechápavo si odfrkne, akoby vravela: Načo letieť preč, keď tu je tak krásne? A odpije si z čaju.
Pozorovanie stoviek hrivnákov sa skončilo, ich nácviky v kŕdľoch od konca augusta vyvrcholili odletom do juhozápadného Francúzska. Už mi chýbajú, ale viem, že na jar sú tu zase. Havrany s vypĺznutými koreňmi zobákov snoria pod orechmi a keď nájdu nejaký plod, odletia s ním a z výšky ho púšťajú na zem, aby sa dostali k chutnému jadru. Niektoré sú sofistikovanejšie: orechy nechajú na ceste, aby im ich rozbilo nejaké auto. Viac sa ozýva už aj sýkorčie „tit-tit“ a ich pestré kabátiky, žlto-bielo-čierne alebo belasé, sa dajú rozpoznať v konároch čiastočne zoblečených stromov. Aj vrabci sa už zgrupujú a hlasno schôdzujú v hustých kríkoch.
Do bytu sa nám ako každý rok tlačia bzdochy. Hnedé, zelené… Jednu jeseň ich sestra dokonca kŕmila jahodami z mrazničky :-), mali sme doma bzdoší bufet. A zozadu, kde rastú lipy, sa nám dovnútra dobýjali ploštičky lipové. Keď som na ne priškuľovala bez okuliarov na rohu paneláku, zdalo sa mi, že majú medzi sebou vajíčka – až doma som pomocou uja Gúgla zistila, že tie domnelé vajíčka sú ich biele zadočky.
A hmla. „Máme tu Londýn,“ vravievame doma. Nevidno na vzdialenejšie činžiaky, všetko je vlhké, zo stromov kvapká na hlavu. Pri prechode parkom vytvára hmla tajomnú atmosféru, a to ticho!
Jeseň čaruje. Nenechávam si to ujsť. Som všímavá.
